Alenka vymenila rodnú Bratislavu na deväť mesiacov za Taliansko. V rámci Európskej dobrovoľníckej služby (EDS) pracuje v organizácii Il Portico, ktorá sa venuje ľuďom na okraji spoločnosti. Vznikla tak, že skupina kresťanov sa stretávala, aby diskutovala o problémoch spoločnosti. Raz k nim prišiel poštár a povedal im, že zatiaľ čo oni filozofujú neďaleko býva muž so sklerózou multiplex, ktorý nemá nikoho, kto by mu pomohol. Začali ho navštevovať a on im v testamente zanechal svoj dom. Dnes v ňom organizácia sídli. Združenie navštevujú chorí aj zdraví. Pravidelne sa organizujú výlety a na jednom z nich sme sa ocitli aj my - dve členky Youth media team-u Vera a Pavla. Zloženie účastníkov: psychicky aj fyzicky postihnutí a množstvo dôchodcov z Il Portico, zakladatelia organizácie, študenti strednej školy a traja EDS dobrovoľníci.
Parli italiano?
Jeden z dôchodcov sa ma pýta: „Hovoríš po taliansky?" „Trochu." A hneď spustí chrapľavým hlasom. Vravím, že nerozumiem, ale on ma ignoruje. Na záver ma priateľsky potľapká po pleci a sme priatelia. A takto to pokračuje zo všetkými. Po anglicky nevie takmer nik, ale našťastie tento nedostatok vyvažuje talianska srdečnosť. O chvíľu sme už pre nich due registe - dve režisérky a rôznorodá skupina nás absorbuje, ako by sme ku nej patrili odvždy. Večer sa všetci stretnú v jedálni, prekrikujú sa a smejú. Úroveň decibelov ďaleko prekračuje hladinu preplnenej slovenskej krčmy. Keď sa spýtam Alenky, ako to dokáže vydržať, iba s úsmevom pokrčí plecami: „Asi som si už zvykla."
Dôchodcovia na sánkach
Program je jednoduchý - nenáročné prechádzky po okolí. Jeden deň sa vyvezieme na snežnom skútri na kopec, asi polhodinu sa tam guľujeme a váľame v snehu a potom sa sánkujeme. Nielen my, dvadsiatnici, ale napríklad aj vyše šesťdesiatročný Gianni, či zakladateľ organizácie Sandro - otec troch dospelých synov a vysokoškolský pedagóg. Sánkovačka je metaforickým obrazom celej organizácie. V Il Portico idú predsudky o tom, čo sa patrí a čo nie, bokom.
Dobrovoľníci majú však aj povinnosti. Alenka je jedným zo šoférov. Riadi dodávku pre jedenásť ľudí bez zimných pneumatík, o reťaziach ani nehovoriac. Taliani to akosi neriešia a to ani v horách, kde je pol metra snehu. Slovenská dobrovoľníčka pred EDS nič také v rukách nemala. „Na začiatku sme mali kurz, kde sme si to vyskúšali, takže to nie je celkom bez prípravy. O skúsenosť naviac na EDSke."
Alenka a Mete z Dánska bývajú spolu s Teresou. Ráno jej treba pomôcť obliecť sa, naraňajkovať, potom obed, večera, hygiena. Ideou Il Portico je viesť ľudí v núdzi a chorobe k samostatnosti. Raz ráno to môžem vidieť v praxi. Dobrovoľníčky nechajú Teresu samú s jej svetrom. Vidím ju ako sa metá a bojuje s ním. Keď sa obzriem o desať minút, sveter je na Terese. Pre ňu je to víťazstvo porovnateľné zo zabehnutím maratónu.
Pravý taliansky obed
Sandro sa rozhodol, že nás dve pozve k sebe domov. „Žena, navar obed, prídu hostia," volá domov. Z Dolomitov nás vezie štyri hodiny do svojej dediny v benátskom regióne. Víta nás pôvabná štyridsiatnička pripomínajúca múzu. Podáva najprv pastu, ako inak. Taliani ju totiž jedia dvakrát denne. Cestoviny sú s rajčinovou omáčkou pomodoro a tuniakom. Nechýba parmezán, syr, ktorý patrí k paste tak, ako pasta k Taliansku. Ďalej bravčové na hrášku, kukuričná kaša polenta, zemiaky a fazuľa s cesnakom a petržlenom. Na záver ešte čokoládový koláč a zvláštny nápoj z anízu a akejsi kávoviny. Gozzovci sú muzikantská rodina. V obývačke majú tri druhy rôznych klavírovitých hudobných nástrojov. Spokojne odfukujeme po kulinárskom zážitku a Sandrova žena nám zatiaľ hrá na barokovo znejúcom klavičembale. Zažili sme popoludnie v talianskej rodine. Také niečo sa bežnému turistovi len tak nestane.
Čerstvé croisanty
Sandrova dedina je hneď vedľa mestečka Dolo, kde sídli Il Portico a kde dobrovoľníci bývajú. Ubytovali sme sa v miestnom hosteli Casa a colori - dom vo farbách. Je to čerstvo zrekonštruovaný kláštor s ústretovou majiteľkou. Nielenže sme si mohli povedať, kedy chceme raňajky, ale dokonca nám doniesla čerstvo upečené chrumkavé croisanty a čo bolo najdôležitejšie, vedela po anglicky. Keď som na konci pobytu zistila, že kvôli letu z Bologne budem musieť odchádzať z Dolo o 3:30 ráno, ponúkla mi odvoz. Vstávala kvôli mne o piatej.
Dvanásťtisícové Dolo je mesto benátskych pôvabov. Prechádzajú cez neho vodné kanály, vedľa ktorých stoja rôznofarebné staré domy, občas sa nejaká vŕba skláňa nad hladinu. Jednoducho čaro Benátok obohatené o zeleň a vidiecky pokoj. V meste aj v okolí sú vily boháčov z „Venezie", ktorý si tu pred storočiami stavali svoje letné sídla. Zároveň je odtiaľ blízko do miest, ktoré treba vidieť. Benátky? Padova? Verona? Bologna? To všetko už má Alenka v malíčku. Navyše, cestovanie je aj pracovnou náplňou. Il Portico totiž usporadúva nedeľné výlety. „Je to príjemná robota, lebo zadarmo si precestujem mnohé zaujímavosti. Boli sme napríklad na festivaloch čokolády a zmrzliny."
Masky, zlodeji a orgie
Benátky sú len polhodiny cesty autobusom od Dolo. V pondelkové dopoludnie sme sispravili prechádzku karnevalovou Veneziou. Mesto bolo ešteospalé z víkendového festivalového hýrenia, žiadny zvláštny program sa neodohrával a ulice neboli plnéturistov. Vďaka tomu sme zažili pokojnú prechádzku úzkymi uličkami, desiatkami mostov a útulnými námestiami. Odvšadiaľ na nás hľadeli nemé tváre. Každý druhý obchod predával totiž karnevalové masky: plastové za pár eur, predražené trblietavé gýče, ale našli sa aj skvosty ručnej výroby od miestnych maschererov - maskových majstrov. S jedným takým som sa pustila do reči. Alberto Sarria sa remeslu venuje už tridsať rokov. Keď nadhodím, že počas karnevalu mu biznis určite ide dobre, pokrúti hlavou. Má ťažkú konkurenciu - Benátky sú zaplatené priemyselnou pásovou výrobou z plastu. Alberto má na sebe zásteru zafŕkanú farbou, akoby práve vstal od pracovného stola. Prosím ho, aby mi ukázal dielňu, ale dozvedám sa, že toto je len obchod a ateliér má inde. Takže zástera je len pre efekt, aby zapôsobil na turistov. Ukazuje mi aspoň tradičné typy masiek. Najzaujímavejší je takzvaný cholerový doktor. Je to biela maska s dlhým zobákom. „Nosil ju doktor v stredoveku, keď išiel za pacientmi, aby sa chránil. Do nosa si vložil aromatické bylinky." Musím sa rozlúčiť, prichádzajú ďalší zákazníci. Podľa reči Angličania.
Stredovekí Benátčania v maskách kradli a zúčastňovali sa orgií. Cirkev sa snažila takéto hriešne radovánky obmedziť zákonmi a tak sa nosenie masiek zredukovalo na pár dní v roku. Nás počas dopoludnia v Benátkach našťastie nikto neokradol.
Držková na taliansky spôsob
V kuchyni v Il Portico to podvečer akosi zvláštne páchne. Kuchárka Fiorella reže na kúsky neidentifikovateľnú hmotu. Pripravuje miestnu špecialitu - trippu. Tou hmotou je kravský žalúdok. Fiorella je miestna dobrovoľníčka a v Il Portico varí od pondelka do piatka popri práci ošetrovateľky v ambulancii. Okolo sa tmolia miestni obyvatelia: dobrovoľníci a pár mužov, ktorí tu našli dočasné útočisko. Šesť alkoholikov alebo potenciálnych bezdomovcov je s dobrovoľníkmi a zamestnancami v družnom rozhovore. Alenka vyštudovala psychológiu, nemusí tu však uplatňovať odborné postupy. „Nejde ani tak o konkrétnu prácu v psychológii, ale o vytváranie vzťahu s týmito ľuďmi. Mnohí z nich nemali predtým kontakty s niekým normálnym. Je pre nich dôležité, že ich akceptujeme." Podaktorí však už menej akceptujú trippu. Po ochutnaní jedného sústa, ktoré musím prežúvať ešte ďalších desať minút, sa k nim pridávam aj ja. Typická benátska trippa je v skutočnosti hustejšia slovenská držková polievka, navyše nevydarená. Len Antonio si nakladá už druhý tanier. Chcem svojou skromnou taliančinou poznamenať, že sa mu trippa očividne páči a hovorím: „Ti voglio". Celá jedáleň vybuchne do rehotu a mne dochádza, ako veľmi som sa poplietla. Ti voglio znamená „chcem ťa".
Tu je krátky zostrih z pripravovaného filmu.
http://www.youtube.com/watch?v=OtkOfcC0_8k&feature=player_embedded
Pavla Lényiová, Youth Media Team
